Nech sme akokoľvek vysoko citliví, vnímaví a vzdelaní ľudia, osobná skúsenosť je neprenosná. Ak tatúto skúsenosť nemáme, nedokážeme si predstaviť, aké to je byť mužom, ženou, transrodovým človekom, osobou zažívajúcou násilie, znásilnenie, prežiť holokaust či ujsť pred vojnou.
Práve preto využime našu citlivosť a vnímavosť na to, čo budeme považovať za štandard a čo ako štandard či normu odovzdáme ďalším generáciám a svojmu okoliu. Vnímajme to, akú spoločnosť budujeme akceptovaním akých noriem.
Šibačka či oblievačka nám možno príde ako tradícia, ako zábava. Veď sú to iba deti, nechajme ich užiť si to. Aj nás šibali a hádzali do potoka a sme stále tu. Deťom však takto dávame do života skúsenosť, že konať násilie je v poriadku a že to môže byť zábava. Vysielame signál, že to je štandard, spoločensky akceptovaná norma. A že nenormálne je s násilím nesúhlasiť, ohradiť sa voči nemu alebo sa brániť. Učíme ich, že keď sa bude niekto v budúcnosti brániť, (pod)vedome nastúpia reakcie typu: Čo si taká… Čo si taký… Veď to je sranda… To iba akože… Veď to vydrž. Podporujeme kultúru, v ktorej neveríme a nerozumieme obetiam. Podporujeme tým takú spoločenskú náladu, v ktorej je násilie akceptované a nedôvera preživším násilných (trestných) činov stále živá. Prispievame k spoločnosti, v ktorej nie neznamená nie. Osobná skúsenosť je neprenosná. Poučme sa zo situácií a konaní, o ktorých už dnes vieme, že narobili veľa zbytočnej traumy.
Veľké zmeny začínajú od individuálnych zmien. Voľba rozhodnúť sa niečo zmeniť je slobodná. Zodpovednosť za to, v akej kultúrnosti žijeme, je naša spoločná.
