7. Štát, systém, spoločnosť | Medúza 2025

V poslednej siedmej epizóde podcastu Medúza 2025 sa pozeráme na tému znásilnenia z perspektívy systému pomoci, legislatívy a spoločenských predsudkov, ktoré bránia preživším domôcť sa spravodlivosti. Siedma epizóda s názvom Štát, systém, spoločnosť je silným a znepokojujúcim svedectvom o tom, prečo mnoho preživších nikdy neprehovorí.

Sylvia Gancárová, právnička a bývalá vyšetrovateľka, vysvetľuje, ako funguje proces nahlasovania znásilnenia na Slovensku a prečo je náš systém pre preživších často traumatizujúci. Upozorňuje na medzery v legislatíve, ktoré znásilnenie uznávajú iba vtedy, keď preživší preukáže aktívny odpor, zatiaľ čo moderné európske štandardy, stavajú do popredia súhlas: „Iba áno znamená áno“.

Europoslankyňa Veronika Cifrová Ostrihoňová približuje, ako Istanbulský dohovor a zahraničné prístupy uznávajú fenomén tzv. „zamrznutia“, teda stav, keď človek v šoku nie je schopný fyzického odporu, no napriek tomu nesúhlasí so sexuálnym aktom.

Prečo sa definícia znásilnenia na Slovensku nemení? Podľa poslankyne Martiny Bajo Holečkovej je jedným z dôvodov nízky počet žien vo verejných funkciách. Poslankyňa Vladimíra Marcinková zase dodáva, že vždy, keď sa táto téma otvorí, čelí absurdným argumentom a zľahčovaniu, pričom sú to najmä muži, ktorí bagatelizujú sexuálne násilie.

Epizóda sa dotýka aj hlbokých spoločenských predsudkov, ktoré bránia preživším v hľadaní spravodlivosti. Výskumníčka a sociálna pracovníčka Slávka Karkošková vysvetľuje fenomén victim blaming, teda obviňovanie preživších. Ide o presúvanie viny z toho, kto násilie pácha, na toho, na kom je páchané. Často je sprevádzané napríklad otázkami typu: „Čo si čakala?“ alebo „Prečo si tam šla?“

S victim blamingom súvisí aj fenomén slut shaming, teda zahanbovanie obetí na základe ich správania, oblečenia alebo minulosti. Spoločnosť často nepriamo tvrdí, že ak žena flirtuje alebo sa „nepatrične“ oblieka, nemôže byť obeťou, pretože „si to pýtala“. Tento toxický naratív však prehliada jednoduchú pravdu: zodpovednosť za násilie je vždy na pleciach páchateľa.

Epizóda približuje aj traumu, ktorú obetiam spôsobuje samotný trestný proces. Sylvia Gancárová opisuje, ako opakované výsluchy, pri ktorých sa človek musí niekoľkokrát vracať k detailom svojho utrpenia, vedú k opakovanej viktimizácii. Súčasťou dokazovania býva aj gynekologické vyšetrenie, ktoré je pre mnohé ženy a dievčatá traumatizujúcim zážitkom aj bez skúsenosti so znásilnením. Lekárka Stanislava Žáčiková opisuje, ako takéto vyšetrenie prebieha.

Šokujúce výroky verejne známych osôb v epizóde ukazujú, aký nebezpečný môže byť normalizovaný jazyk plný násilia a dešpektu voči obetiam, od bagatelizovania znásilnenia vo vzťahu až po výroky, že „muž vždy trochu znásilňuje“. Jedna z najväčších prekážok v boji proti sexuálnemu násiliu je práve atmosféra strachu a nedôvery. Tá totiž spôsobuje, že počty nahlásených prípadov sú len zlomkom skutočnosti. Toxická spoločnosť, ktorá preživších nabáda mlčať a páchateľov ospravedlňuje, vytvára nebezpečný priestor, kde spravodlivosť nemá šancu.