Počas prázdninových mesiacov sa väčšina z nás tešila na oddych, na chvíle strávené s rodinou,  na ktoré vo víre povinností počas bežného roka zostáva menej času, ako by sme si mnohokrát želali. Klobúk dolu pred tými, ktorí si vedia prácu rodinu a záľuby rovnocenne zladiť. Mne  osobne sa to veľmi nedarí. Ale prečo som sa rozhodla napísať tento blog?  Najskôr ale musím priznať, že sa mi písal veľmi ťažko a dlhšie som ho odkladala. No nedalo mi to, lebo to čo sa stalo, ma  hlboko zasiahlo a NIE JE MI TO JEDNO.

Dlho vytúžená dovolenka, rodinná nedeľná siesta, síce trochu ďalej od slovenských hraníc, ale o to vzácnejšia, lebo sme boli spolu. Vôňa jedla, pečeného chleba, chladný vánok, láskavé doberanie, spomienky na to, keď boli deti malé. Skoro ako z filmu od Pilcherovej. Okolo jednej hodiny popoludní  mi zazvonil mobil. Zdvihla som ho. Volala mi dobrá známa.

Najskôr som nerozumela, čo sa deje, lebo doslova lapala po dychu, veľmi plytko dýchala a rýchlo rozprávala. Mala trasľavý hlas prerývaný vzlykotom, miestami som zaregistrovala aj plač. Presne tak, ako keď hovorím s niekým, v krízovej  situácii, vo veľkom emočnom vypätí. V takých chvíľach pomáha zvyčajne hlboký nádych a výdych, ktoré človeka stabilizujú a ukľudnia. Postupne sa aj moja známa upokojila a začala hovoriť…

o tom, čo sa stalo…

Vracali sa s rodinou z výletu a zastavili sa v malej dedinke na strednom Slovensku vyzdvihnúť mamu od známych. Pri odchode sa oproti ich vozidlu vyrútil asi 7-ročný chlapec a kričal, že jeho maminka potrebuje pomoc, že nedýcha a že leží v dome na zemi. Chlapec bol akoby v tranze. Manžel moje známej  spolu so synom okamžite išli poskytnúť prvú pomoc. V dome boli ešte dvaja muži. Jeden z nich vraj jej manžel. Celá situácia  sa im zdala podozrivá. Prečo volá dieťa o pomoc? Prečo nevolali záchranku dvaja dospelí muži? Pri pohľade na doráňané, dobité telo, ktoré už začalo modrať, mali obavu, že ide o domáce násilie a že sa ocitli v jeho ohnisku. Okamžite volali záchranku a snažili sa robiť všetko preto, …

aby ju oživili…

Medzitým bola moja známa s chlapcom spolu so susedou vonku, a tam sa dozvedela, že pani je dlhodobo bitá a že jej muž už bol odsúdený na 7 rokov za násilie, ale za dobré správanie ho prepustili skôr. Stále je ešte v podmienke. Dozvedela sa, že v tejto domácnosti je násilie a pitie na dennom poriadku. Podľa slov susedy sa už v piatok neskoro večer chlapec pokúšal ochrániť mamu pred bitkou, keď vybehol z domu a zastavil cudzie auto, presne tak ako auto mojej známej, s tým, že otec bije mamu, aby rýchlo zavolali políciu. Polícia prišla, osobu podozrivú z násilia vzala so sebou. Pani však domáce násilie poprela, tvrdiac, že zranenia na tvári, hrudníku a všetky modriny na tele si spôsobila sama, a to pádom zo schodov. Inak veľmi často opakujúce sa zdôvodnenie modrín na telách žien zažívajúcich násilie.

Odmietla privolanie sanitky

Pýtate sa, prečo to obete domáceho násilia robia? Prečo nepovedia pravdu? Predovšetkým zo strachu, aby im násilná osoba neublížila ešte viac, aby nesplnila mnohé vyhrážky, napr. že zabije deti, že ich unesie a obeť ich už  nikdy neuvidí alebo že zabije niekoho z rodiny. Ženy zažívajúce násilie zostávajú často s násilnou osobou aj z úplne pragmatických dôvodov. Jednoducho nemajú s deťmi kam odísť. Vo väčšine prípadov sú od násilnej osoby úplne závislé a pretože nevedia, kto by im mohol pomôcť, nedôverujúc systému, ktorý ich často ani v minulosti nevedel ochrániť, násilie popierajú, bagatelizujú. Alebo to už vzdali. Odpovedí na otázku prečo je omnoho viac.

Ale vráťme sa k príbehu

Násilníka ešte v noci polícia prepustila. Niet obvinenia, niet obvineného. Násilie počas víkendu pokračovalo a jeho svedkami boli aj deti. Práve pred príchodom záchranárov mi moja známa zavolala, že potrebuje poradiť, čo by mali ešte urobiť. Vie, že sa dlhodobo venujem pomoci obetiam domáceho násilia. Moja intervencia bola iba podporná, pretože tie najdôležitejšie úlohy zvládli sami. Pokúsili sa zachrániť na smrť dobitú ženu, postavili sa vlastnému strachu, zavolali záchranku, políciu, postarali sa o dieťa.

Na deti sa často v takýchto prípadoch zabúda…

… pritom aj oni zažívajú šok, traumu. Je dôležité zavnímať, ako celú situáciu spracovávajú, či sa neobjavujú nejaké zmeny napr. zasnený až zastretý pohľad, trasenie tela, bledá koža, dezorientácia alebo naopak, ak sa dieťa správa akoby sa nič nestalo. V takej chvíli je dôležité, aby dospelý zostal pokojný a poskytol pokoj a bezpečie dieťaťu. Je vhodné, ak ho uistí, že akákoľvek reakcia je v poriadku a že postupne pominie. Dotyk ruky dospelého na chrbte, ramene či ruke dieťaťa a slovné pomalé a ukľudňujúce uistenie, že jeho reakcia je v poriadku, môže dieťaťu výrazne pomôcť prekonať zažitú traumu. Dieťa totiž vníma, že je pri ňom niekto, kto vie, čo má urobiť, že z neho vyžaruje pokoj a nadobúda pocit bezpečia. Nie je vhodné sa vtedy dieťaťa príliš vypytovať, čo a ako sa stalo, môže ho to retraumatizovať..

Sanitka so záchranármi prišla pomerne rýchlo. Pani oživovali viac ako 40 minút. Podarilo sa im to, ale nádej na prežitie bola malá. Volali ju Aďa. Po troch dňoch zomrela.

Čo alebo kto zlyhal?  

Mohol niekto niečo urobiť inak, aby sa zabránilo tejto tragédii?  Boli dostatočne využité všetky postupy, ktoré by ochránili obeť domáceho násilia? Neviem. Nemám dostatok informácií.

Možno tí, čo podpísali podmienečné prepustenie násilníka nedostatočne posúdili jeho spôsobilosť viesť život bez násilia na iných.

Možno policajti, ktorí zasahovali a videli dobitú ženu so zraneniami po celom tele a aj v oblasti tváre, mali aj napriek tomu, že to odmietala, zavolať rýchlu zdravotnú pomoc.

Možno mohli využiť  inštitút vykázania a vykázať podozrivú osobu z obydlia na 14 dní.

Možno pracovníci či pracovníčky Úradu práce sociálnych vecí a rodiny, ktoré mali rodinu pod dohľadom, mohli identifikovať prejavy násilia a zasiahnuť.

Možno mohlo byť okolie viac všímavejšie. MOŽNO. Možno by jej to zachránilo život.  

Aký odkaz nám preživším  pani Aďa zanechala? 

Že mnoho žien, ktoré zažíva násilie, to vzdá. Väčšina z nich  bez pomoci nemá šancu sa vymaniť z násilného vzťahu. Možno aj spočiatku naberú odvahu zmeniť svoj život a chceli by požiadať o pomoc, no ak sa v ich blízkosti nenachádza niekto, kto im dokáže pomôcť zostávajú v násilnom vzťahu a trpia. Nemajú na právnikov. Často zarábajú tak málo, že samé nedokážu uživiť rodinu a osamostatniť sa. Prežívajú zo dňa na deň a ich najväčším želaním je, aby násilie konečne skončilo. Niekedy však skôr končí ich život alebo zo zúfalstva ukončia život násilnej osoby.

Sme im dlžní

Ženám zažívajúcim násilie a ich deťom sme dlžní. Dlžní  ochranu a šancu na dôstojný život bez násilia. Koľko žien ešte musí zomrieť, koľko posolstiev ešte potrebujeme, aby sme nastavili funkčný systém ochrany a pomoci obetiam domáceho násilia? Jednu? Dve? Sto? Áno, v súčasnosti sme vo víre viacerých vážnych kríz, ale v neriešenom domácom násilí ide o život. Naviac prichádza doba kedy sa mnohé domácnosti dostanú do vážnych finančných problémov. Neistota, stres, podráždenosť so sebou prinášajú zvýšenú agresivitu a násilie. Adin život ukončil jej muž brutálnou bitkou. Mala iba 37 rokov.

Je načase, aby sa touto témou vážne zaoberali aj poslanci a poslankyne NR SR. Ide totiž o porušovanie základných ľudských práv a slobôd. Téma násilia na ženách a deťoch sa vo víre poslaneckých hádok, presadzovania vlastných záujmov, utečeneckej krízy a COVIDU dostala na posledné miesta ich záujmu. A ako to u nás chodí, kto nekričí, nič nezíska.

A tí, ktorí by mali kričať  z poslaneckých lavíc za deti, ženy, obete domáceho násilia mlčia. Nechcem a nemôžem mlčať. NIE JE MI TO JEDNO a verím, že je nás viac.

Mariana Kováčová

Projekt Bez modrín je v roku 2022 realizovaný vďaka podpore The Velux Foundation a s finančnou podporou Ministerstva spravodlivosti SR v rámci dotačného programu na presadzovanie, podporu a ochranu ľudských práv a slobôd a na predchádzanie všetkým formám diskriminácie, rasizmu, xenofóbie, antisemitizmu a ostatným prejavom intolerancie.