Rozhovor s Marianou Kováčovou

1) Vyštudovali ste špeciálnu pedagogiku. Zjavne vás to ťahalo k pomáhajúcim profesiám. Prečo ste sa začali zaoberať práve problematikou obetí domáceho násilia? 

V diplomovej práci som si vybrala tému detí s poruchami správania a chcela som na vlastné oči vidieť, kde sú tieto deti umiestňované a ako je o ne postarané. Navštívila som všetky zariadenia na Slovensku. Vidieť to však na vlastné oči bolo pre mňa šokujúce. Okrem toho, že väčšina zariadení bola v starých kaštieľoch, kde na izbe bolo 12 a viac detí, chýbal odborný personál, absentoval špecializovaný program. Z rozhovorov som sa dozvedela, že väčšina detí bola týraná, či sexuálne zneužívaná a systém sa ich zbavil tým, že ich zo spoločnosti vyčlenil, ale iné riešenie neponúkol. A to bol pre mňa prvý impulz robiť veci inak, že je potrebné pomôcť skôr, než sa následkom násilia rozvinú poruchy správania u dieťaťa. A tak som začala hľadať najskôr nejaký vhodný priestor a neskôr organizáciu, ktorá by mi v tom pomohla. O pár rokov vzniklo prvé krízové centrum pre deti. Odtiaľ bol už len krôčik k tomu, aby sme sa začali venovať aj ženám, obetiam domáceho násilia. A to podľa pravidla, ak chceš pomôcť dieťaťu, pomôž jeho matke. Vo väčšine rodín, kde bolo identifikované násilie na deťoch, obeťami domáceho násilia boli aj ich matky.

2) Keď ste s touto témou začínali, aká bola situácia v oblasti pomoci obetiam domáceho násilia na Slovensku?

Začínala som s touto témou v Nitre a okolí asi tri roky po nežnej revolúcii. Mala som vtedy 25 rokov a hlavu plnú ideálov, ako sa dá zmeniť svet k lepšiemu. Najskôr som bola úplne sama a postupne sa mi podarilo motivovať zopár skvelých ľudí, aby začali pomaly, postupne pomáhať. Za socializmu sa o téme týraných, sexuálne zneužívaných detí ani o obetiach domáceho násilia nesmelo hovoriť. Socialistická spoločnosť predsa nemohla mať takéto problémy. Téma bola tabuizovaná a to bolo aj príčinou, že neexistovali žiadne poradenské centrá, bezpečné ženské domy, ani špecializované centrá pre deti, ktoré si prešli peklom týrania, či sexuálneho zneužívania. Zopár prípadov sa na verejnosť dostala, išlo ale zväčša o tie, ktoré dopadli fatálne (často smrťou dieťaťa – to sa už ututlať nedalo). 

Začínali sme takmer od nuly. Museli sme sa veľa vzdelávať, získavať skúsenosti zo zahraničia a prinášať ich na Slovensko. Museli sme prehovárať úradníkov, že je to potrebná vec, získavali sme nových dobrovoľníkov a spolupracujúce firmy. Bolo potrebné to nejako zastrešiť aj legálne. Jednoducho každodenná mravenčia práca. Niekedy som si v ťažkých chvíľach dávala otázku, či to celé zvládnem, či som si toho na plecia nezobrala veľa a či má význam, ísť niekedy sama proti všetkým. Často som sa stretávala s reakciami, že na čo to robím, keď detské domovy a „reedukačky“ pre tieto deti stačia. Pri téme násilia na ženách som sa najčastejšie stretávala s názormi, že to netreba riešiť, že čo sa doma upečie, to sa doma aj zje. Veď sa „iba hádajú“ a že ak sa aj deje násilie v rodine, je to ich súkromná vec. Silu mi dodávala rodina, moja malá dcéra, skvelí ľudia, ktorí ma podporovali a obrovská chuť niečo zmeniť.  

3) Táto téma je dosť ťaživá a človek sa stretne naozaj s náročnými osudmi a príbehmi obetí. O to ťažšie, keď ide o deti. Prezradíte, čo Vám pomáha spracovať v sebe tieto príbehy a nestratiť vieru v ľudstvo ako také, alebo neupadnúť do depresie?

Nie je a nebolo to jednoduché a stále vnímam, že to majú veľmi náročné najmä tí, ktorí pracujú s deťmi a ženami ako obeťami domáceho násilia v denno-dennom kontakte. Zaslúžia si našu obrovskú úctu, uznanie a podporu. Pracovať či už v zariadení, poradni či v teréne so „zranenými dušami“ je náročná a často dlhodobá práca. Na Slovensku je stále nedocenená.  A ako nezanevrieť a neupadnúť do depresie aj po náročnom dni, kedy sa vám nič nedarí a vidíte nefunkčný systém, ktorý namiesto toho, aby pomáhal, buď nekoná alebo ešte viac ubližuje? Na to nie je len tak dostupný liek a už vôbec nie jeden. Dôležité je mať doma zázemie, v srdci veľa lásky, nájsť si čas aj pre seba, nezabúdať na svoje hobby a nestrácať vieru. Mne pomáha pobyt v prírode, čas s mojimi deťmi, rodinou, dobrá kniha, priateľské stretnutie, spokojní ľudia okolo mňa. V každom dni, aj v tom náročnom, si nájdem aspoň 3 pozitívne veci, ktoré sa mi udiali. Často ma znova a znova naštartujú ľudia okolo mňa, keď zažijem tú neskutočnú pozitívnu energiu vynakladanú na zmenu a tvorbu niečoho nového. 

4) Sledujete ďalej vývin príbehov žien a detí, ktorým ste pomohli aj potom, čo napríklad odídu z Bezpečného domu a osamostatnia sa? Utkveli Vám v pamäti nejaké výnimočné „happy endy“?

V sociálnej práci je jeden nepísaný úzus, že najlepší klient je taký, ktorý sa po intervencii už neozve, alebo len príde povedať: „Ďakujem, už nič nepotrebujem, som OK.“ Ale snažíme sa kontaktovať so ženami, ktoré od nás odchádzajú po troch a šiestich mesiacoch. Pre niektoré z nich sa stávame druhou rodinou. Prídu sa pochváliť, keď sa im niečo podarí, ale aj vyžalovať, keď je svet voči nim nespravodlivý a niekedy aj vyplakať. Príbehov s „happy endom“ je za tie roky neúrekom. Či to bolo 9-ročné dievčatko so zlomenou rukou, ktoré nedôverovalo nikomu. Mala to šťastie, že sa dostala do náhradnej rodiny a nebolo to s ňou jednoduché. Napriek všetkému si urobila maturitu a dnes je z nej skvelá mama a je šťastná. Alebo znásilňovaná, týraná žena s dvoma malými deťmi, ktorá sa všetkého neuveriteľne bála, nikomu a ani sebe nedôverovala a dnes je z nej oceňovaná zamestnankyňa, starostlivá mama, býva spolu s deťmi v 2-izbovom byte a dokáže sa o seba s deťmi postarať. Takýchto príbehov je viac. Ale sú aj príbehy, ktoré sa nekončia úplne tak, ako by sme si želali. 

5) Čo je najdôležitejšie, ak mám v okolí takúto ženu či deti, ktoré zažívajú násilie? Čo najlepšie môžem pre nich ja „zvonku“ urobiť?

Najdôležitejšie je nezostať ľahostajná a neutvrdiť sa v názore „Nie je to moja vec, nebudem sa do toho starať, je to ich súkromná vec.“ Pokiaľ dochádza k násiliu a ubližovaniu niekomu v domácom prostredí, či už je to žena, dieťa, starší človek, ale aj muž, často sa obeť nachádza v bludnom kruhu, z ktorého bez pomoci iných nevie vystúpiť. Možností, ako každý z nás môže pomôcť, je mnoho. Niekedy stačí naozaj málo. Zaujímať sa, ponúknuť pomoc, reflektovať, že sa vám zdá, že niečo nie je OK, opýtať sa, či sa niečo nedeje a ponúknuť pomoc. Často sa stretávam s tým, že sa obetí domáceho násilia nikto neopýtal, či potrebujú pomoc a nakoľko nedôverujú okoliu, často ani sebe, samotné o pomoc nepožiadajú. A keď sa ich to niekto opýta, tak sa im uľaví a rozpovedia svoj príbeh. Nemusí to byť však hneď. Vo väčšine prípadov sa za to, čo sa deje doma buď hanbia, obviňujú samé seba alebo obhajujú násilnú osobu. V prípade násilného ataku môžete zavolať políciu. Môžete jej ponúknuť, že ju budete sprevádzať do najbližšieho poradenského centra. Kontakty nájdete na www.bezmodrin.sk V prípade, ak ide o blízku priateľku a vidíte, že ju celá situácia ničí a vy neviete pochopiť, prečo zostáva s násilným partnerom, vedzte, že môže ísť o ekonomickú, ale aj o psychickú závislosť na násilnej osobe. Je dobré poskytnúť podporu a pomoc a hlavne s ňou udržiavať kontakt, nezanevrieť na ňu. Zostala by v tom úplne sama. 

6) Na záver – aký to bol pocit, prebrať si z rúk pani prezidentky Zuzany Čaputovej vyznamenanie – Pribinov kríž II. triedy za mimoriadne zásluhy o sociálny rozvoj Slovenskej republiky? Prežívali ste to ako vrchol Vašej kariéry? 

Pani prezidentku Zuzanu Čaputovú si nesmierne vážim. Aj vďaka nej sa podarilo skvalitniť postavenie obetí domáceho násilia na Slovensku. Prevziať z jej rúk štátne vyznamenanie bol jeden z najkrajších zážitkov môjho života. Jedinečná neopakovateľná vzácna chvíľa. Naviac mám šťastie na úžasné „baby“ okolo seba, ktoré túto slávnostnú chvíľu ešte umocnili tým, že sa o všetko a aj o mňa postarali. Nemôžem povedať, že by som to prežívala ako vrchol kariéry. Takto to nevnímam. Na Slovensku je toho toľko, čo ešte treba urobiť, aby sa nám žilo lepšie a v čo najväčšej miere eliminovali násilie na deťoch, ženách, zraniteľných osobách. Vrchol kariéry môže byť ešte veľmi ďaleko. Uvedomujem si ale, že to vyznamenanie nepatrí iba mne, ale na dosiahnutých úspechoch majú významný podiel mnohí skvelí ľudia z Centra Slniečko, naši priaznivci a podporovatelia. Patrí teda aj im a ja sa oň rada podelím.